Spoločné rozhovory žiakov zo zlatomoraveckých základných škôl a z Gymnázia Janka Kráľa sa miešali s lákavou, sladkastou vôňou slivkového lekváru. Ten hral 9. septembra na nádvorí Migazziovského kaštieľa hlavný prím. Mestské múzeum v spolupráci so SSk Chyzerovčanka priblížili mládeži tradičné varenie slivkového lekváru, v domácnostiach veľmi obľúbenej pochutiny. Členovia Chyzerovčanky podkúrili pod kotlinu, čím sa odštartoval proces dovarenia (doba varenia 10 – 12 h) pravidelne a poctivo premiešavaného lekváru, ktorý na záver akcie poputoval do sklenených pohárov. Pri jeho ochutnaní každý uznanlivo pokýval hlavou, čo bolo gesto ocenenia jeho „šmaku“.
Kreatívnou časťou akcie bola maľba motívov sliviek na porcelánové taniere, ktoré si mohli tvorcovia ponechať ako pamiatku na 1. ročník Slivkobrania v múzeu. Dlhšie rady detí čakajúcich na odskúšanie si tejto formy „kreovania“ svedčili o tom, že kúsok umeleckej duše tkvie v každom z nich. Veľká radosť prišla, keď sa malé dielko podarilo doviesť do úspešnej konečnej podoby podľa prvotnej predstavy.
Hudba patrí všade tam, kde je dobrá nálada, smiech, radosť a chuť baviť sa. V tomto prípade sa o skvelú zábavu spevom a tancom postarala Chyzerovčanka, ktorou sa nechali k tancu záverom strhnúť aj prítomní žiaci.
Pri slovnom spojení slivkový lekvár väčšine z nás nabehnú v predstavách chutné domáce a nadýchané buchty. Nechýbali ani na tomto stretnutí, s radosťou ich pre deti a všetkých prítomných upiekli spolu s pani Máriou Pekárovou lektorky múzea Viera Tomová a Kornélia Nemešová. K maškteniu boli na tanieri pripravené slivky s hruškami, ktoré zo svojej záhrady priniesol Štefan Doskoč. Na tých, ktorých prepadla chuť na slané, čakali pečené zemiaky.
O histórii, získavaní, spôsobe spracovávania, význame a výživnej hodnote sliviek porozprával riaditeľ múzea Anton Števko. Varenie lekváru bola podľa neho nielen príprava doplnkovej stravy, ale aj spoločenská udalosť, kde si navzájom susedia pomáhali, či ochutnávali lekvár za sprievodu zábavy, spevu a rozprávania rôznych príbehov vrátane tých strašidelných. Zaujímavosti sa spájali aj so samotným spôsobom varenia. Spomenul, že na Myjave, Hornej Nitre, či v okolí stredného Považia sa v minulosti varil do takej hustoty, že sa dal len krájať. Hustý lekvár sa lial do vymastených hrncov, z ktorých sa vyklápal. Vyznačoval sa tým, že sa dal zavesiť rovnako ako slanina. Tieto bochníky sa buď predávali alebo konzumovali na cestách, napríklad, za žatevnými prácami. Chutný lekvár bol nielen každodennou požívatinou, ale vo forme lekvárového chleba posypaného cukrom aj sladkou odmenou pre deti.
„Myslím si, že aj pre Zlatomoravecko platí, že slivky znamenajú niečo ako doplnková strava a v niektorých lokalitách dokonca ako obchodná komodita. Navyše, je to vhodná príležitosť pripomenúť si rôzne zvyky, ktoré k slivkobraniu patrili. V neposlednom rade sa pri tejto príležitosti odovzdávali aj rôzne folklórne znalosti,“ skonštatoval Anton Števko na margo obdobia, v ktorom slivky nielen dozrievajú, ale sa aj spracovávajú tak, ako sme to mali možnosť vidieť na Slivkobraní v múzeu.
M. Petrovičová
